Nastaviť ako domovskú stránku Mapa stránok Kontakt
Dnes je 26. júl 2014, 3:02:45 CET. Meniny má Anna, zajtra Božena     Vyhľadávanie:
O FRANCÚZSKU
FAKTY
REGIÓNY
MESTÁ
ZÁMORSKÉ DEPARTMENTY
ZÁMORSKÉ TERITÓRIÁ
KULTÚRNE PAMIATKY
MÚZEÁ
OSOBNOSTI
GASTRONÓMIA
ŠPORT
ŠTÚDIUM
FOTOGALÉRIE
DOVOLENKA
LETOVISKÁ
LYŽIARSKE STREDISKÁ
ZÁMKY
FRANCÚZŠTINA
AUDIO SLOVNÍKY
AUDIO LEKCIE
INFORMÁCIE
DÔLEŽITÉ KONTAKTY
ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ
PRE MOTORISTOV
KULTÚRNE PODUJATIA
INSTITUT FRANÇAIS BRATISLAVA

  FOTOGALÉRIA
Mestá
Ďalšie fotogalérie

  POČASIE

  NEWSLETTER
Chcete odoberať pravidelne informácie, novinky a články na Váš
e-mail ?




OSOBNOSTI
Politika
Hugues Capet (940 - 996)
Kráľ Francúzska, zakladateľ dynastie Capetovcov, sa narodil v polovici 10. storočia a zomrel približne v roku 996, pravdepodobne 24. októbra. Bol druhým synom parížskeho grófa Huguesa Veľkého a Hedwigy, sestry nemeckého cisára Otta I. Keď mal asi 10 rokov, keď zdedil po otcovi grófstvo v Paríži a vojvodstvo vo Francúzsku. Okolo roku 990 sa oženil s Adelaide Aquitánskou a v roku 985 slávny Gerbert napísal: "Carlovingian Lothair vládne Francúzsku iba na papieri, kráľom Francúzska je Hugues". Keď Ľudovít V. 21 mája 987 zomrel, podpora Adalberona, arcibiskupa Rém a Gerberta priniesla zvolenie Huguesa za panovníka. Volebné zhromaždenie Senlisu počúvalo reč Adelberona: "Korunujte vojvodu", povedal, "je slávny svojimi hrdinskými činmi, svojou vznešenosťou a vojskom. Trón sa nemá získať dedičným právom, nikto by ho nemal dosiahnuť odlišnosťou vznešeného narodenia do panovníckej rodiny, ale láskavosťou svojej duše". Jednomyseľná voľba potvrdila túto reč a Hugues Capet bol 3. júla 987 v Noyon korunovaný. Hugues vlastnil mestá, majetky v okolí Paríža, Orleans a v oblasti Senlis a Chartres,Touranie a Anjou, ale vo všetkých týchto mestách existovali oblasti, kde poddaní na brehoch Seiny a Louire zápasili s jeho mocou. Jeho vojenská sila bola priemerná a musel často vyhládávať pomoc v aliancii s Normandiou. Ale mal obdivuhodnú morálnu silu a politický vplyv, ktorý dosahoval až na najodľahlejšie časti kráľovstva a pociťovali ho aj cudzinci. Jeho hlavným záujmom bolo udržiavať kontrolu nad arcidiecézou Rémy, ktorej jurisdikcia zasahovala takmer celé severné a severovýchodné Francúzsko a mala neustálu a nespochybniteľnú moc. Arcidiecéza Rém mala dvojnásobnú dôležitosť, prvú preto, že arbiskup mal právo voliť a korunovať kráľov Francúzska a ďalšiu kvôli jej geografickej polohe medzi Francúzskom a Nemeckom. Smrť Adalberona 23. januára 989 znepokojila nielen nového kráľa a Arnoula, nového arcibiskupa, ktorého Hugues uznal koncom marca 989 za následníka zosnulého Adalberona, pokúšajúceho sa o obnovenie Carlovingainstva (september 989), ale Charlesa z Lorraine, ich dediča, ktorý bol nakrátko veliteľom Rém a Laonu. Arnoul sa odmietol objaviť na zhromaždení Senlis, ale uväznenie Charlesa z Lorraine a Arnoula (29. marca 991) a výrok Arnoula na koncile v Svätom Basle, zabezpečili starostlivosť o dynastiu Capetianovcov. Gerbert sa 21. júna 991 stal arcibiskupom Rém. Revolúcia dosiahnutá zhromaždením bola pápežom prijatá s rezervou. Keď Hugues Capet žiadal Svätú stolicu o legitimizáciu činov koncilu, John VI. bol ticho. Neskôr pod vplyvom Nemecka pápež odmietol formálne uznať voľbu Gerberta za arcibiskupa. Potom začali ťažkosti, ktoré viedli biskupov podriadených Huguesovi kázať "galikánske princípy". Napriek tomu Hugues nesmel byť prezentovaný ako ten, ktorý si želá založiť štátny kostol, to, čo si želal, bolo chrániť arcidiecézu Rému pred dominanciou Francúzska a vplyvom nemeckých cisárov. Ak bol jeho postoj proti pápežstvu často podozrievavý, nebolo to kvôli galikánskej teológii, ale preto, že sa obával, že pápeži sú príliš podliezaví politike cisárov, preto jeho vzťahy so Svätou stolicou boli len malou epizódou. Hlavným politickým cieľom bolo prerušenie silného tlaku, ktorý Saxónska dynastia vyvíjala voči Francúzsku počas 10 storočia. Domáca politika Huhga Capeta bola veľmi priaznivá pre rozvoj rehoľného života a autonómiu kláštorov. Ochraňoval ich majetok voči, musel ich odstrániť z episkopálnej jurisdikcie pokým podporoval kráľovské právo na potvrdenie opátskej voľby, podporoval však všetky slobody mníchov vo vykonávaní ich volebných práv, vzdal sa zvyku rozdeľovania opátsiev nekňazom. Kvôli ich politickej dôležitosti si želal zachovať efektívne vedenie opátsva St. Martin of Tours a dokonca pod vládou Plantageneta Henryho II. Capetianovci zachovávali značný vplyv nad Tours a pozdĺž stredného toku Loire. Hugues Capet v jeho náboženskej politike použil a uprednostňoval myšlienky reformy zastávanej mníchmi v Cluny.

Napoleon Bonaparte (1769 - 1821)
Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v Ajacciu, na stredomorskom ostrove Korzika. Kvôli vojenským výpadom a bezohľadnému hospodáreniu sa stal z neznámeho človeka Napoleónom I., cisárom Francúzska. Je historickou postavou aj legendou a niekedy je ťažké ihc odlíšiť. Udalosti jeho života podnecovali predstavivosť veľkých spisovateľov, filmárov a autorov divadelných hier, ktorých práce výrazne prispeli k vytvoreniu Napoleonovej legendy. Napoleon sa rozhodol pre vojenskú dráhu. Keď bol ešte dieťa, vyhral štipendium do Francúzskej vojenskej akadémie. Jeho oslňújúca kariéra šokovala nielen Francúzsko ale aj celú Európu a jeho vojenské víťazstvá ohrozili stabilitu sveta. Bol jedným z najväčších vojenských veliteľov v dejinách. Bol tiež vykresľovaný ako dobyvateľ hladný po moci, čo však neodmietal. Argumentoval tým, že vytvára v Európe spolok voľných ľudí spojených pod slobodnou vládou. Ale ak toto bol jeho cieľ, tak ho mal v úmysle dosiahnuť prevzatím moci do vlastných rúk. Akokoľvek, štátom, ktoré vytvoril, Napoleon poskytol ústavu, zaviedol právne normy, zrušil feudalizmus, vytvoril efektívnu vládu, podporoval vzdelanie, vedu, literatúru a umenie. Cisár Napoleon dokázal, že je výborným občianskym správcom. Jedným z jeho najväčších úspechov bol dohľad nad preverením a zhromaždením francúzskych zákonov do noriem. Nové právne normy, bolo ich sedem, spájali niektoré slobody dosiahnuté už počas francúzskej revolúcie, obsahovali náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva. Najznámejšie normy, Napoleonova norma a Občianska norma, stále formujú základy francúzskeho občianskeho práva. Napoleon tiež centralizoval francúzsku vládu dosadením prefektov na spravovanie regiónov nazvaných departments, na ktoré bolo Francúzsko územnoprávne rozdelené.

Fould Achille (1800 - 1867)
Tento francúzsky bankár a politik sa narodil 17. novembra 1800 v Paríži. Bol synom bohatého židovského bankára. Hneď, ako v roku 1842 vstúpil do politického života, bol zvolený za námestníka ministerstva v Hautes-Pyrenées. Odvtedy sa až do svojej smrti aktívne angažoval v záležitostiach jeho oblasti. Ochotne súhlasil s revolúciou vo februári 1848 a hovorí sa, že uplatnil rozhodujúci vplyv vo finančných záležitostiach následne vytvorenej provizórnej vlády. Krátko nato publikoval dve brožúrky proti používaniu papierových peňazí, nazvané Pas dAssignats I a Observations sur la question financire. Počas predsedníctva Louisa Napoleona bol štyrikrát ministrom financií a veľkou mierou sa podieľal na neskorších ekonomických reformách vo Francúzsku. Nové, silne konzervatívne zriadenie a jeho predstavitelia ho nútili byť proti doktríne voľného obchodu a nariadili mu akceptovať štátny prevrat a novú ríšu. Keď 25. januára 1852 následkom nariadenia zbavili rodinu Orleans majetku, rezignoval na post ministra financií, ale v ten istý deň bol ustanovený do funkcie senátora a krátko na to sa opäť pripojil k vláde ako minister štátu a domácej ríše. V tomto postavení nariadil v roku 1855 zorganizovať parížsku výstavu. Udalosti z novembra 1860 ho viedli k opätovnej rezignácii, ale neskôr bol znovu vymenovaný za ministra financií a v úrade zotrval až do publikovania cisárskeho listu 19. januára 1867, kedy sa Emile Ollivier stal hlavným poradcom cisára. V roku 1863, počas jeho posledného funkčného obdobia v úrade, rokovaniami o pôžičke 300 miliónov frankov zredukoval pohyblivý dlh Francúzska, ktorý sa kvôli mexickej vojne neustále zvyšoval. Fould mal okrem nezvyčajných finančných schopností aj zmysel pre výtvarné umenie, ktoré rozvinul a zlepšil v mladosti najmä pri návšteve Talianska a východného pobrežia Stredomoria. V roku 1857 sa stal členom Akadémie výtvarného umenia. Zomrel 5.októbra 1867 v Tarbes.

Charles de Gaulle (1890 - 1970)
Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille. Bol synom riaditeľa jezuitskej školy a vzdelanie získal v Paríži. Bol dobrým študentom a v roku 1912 promoval na vojenskej akadémii. Počas prvej svetovej vojny slúžil de Gaulle s vyznamenaním až do zajatia v roku 1916. V diele Armáda budúcnosti predpovedal a obhajoval vojnový stav, do ktorého bolo Francúzsko v roku 1940 dovedené Nemeckom. V druhej svetovej vojne bol povýšený na brigádneho generála a stal sa podsekretárom vojnového kabinetu premiéra Paula Raynauda. De Gaulle sa postavil proti francúzsko-nemeckému prímeriu, preto utiekol do Londýna, kde zorganizoval Slobodné francúzske sily a zhromažďoval niekoľko francúzskych kolónií k pohybu. Francúzskym vojenským súdom bol v neprítomnosti odsúdený na smrť. Slobodné francúzske sily boli úspešné v Sýrii, Madagaskare a severnej Afrike. V júni 1943 sa de Gaulle spolu s generálom Henry Honoré Giraudom stal viceprezidentom novovytvoreného Francúzskeho spolku národného oslobodenia v Alžírsku. Neskôr uspel pri vytlačení Girauda zo spolku a v júni 1944 bola vyhlásená vo Francúzsku provizórna vláda, ktorá sa vrátila do Paríža 26. augusta a jej legitimita bola uznaná spojencami. V novembri 1945 ho jednohlasne zvolili za provizórneho prezidenta Francúzska, ale v januári 1946, keď bolo jasné, že jeho názory uprednostňujúce silnú exekutívu nebudú začlenené do novej Ústavy, rezignoval. Mnoho členov sa zhromažďovalo pod de Gaullovým vedením a v roku 1947 sa stal predsedom novej politickej strany Rassemblement du Peuple Francais (Zhromaždenie francúzskych ľudí), ktorá sa oprávňovala hovoriť za všetkých Francúzov a povyšovala sa nad strannícke konflikty, ale na nasledujúcich voľbách sa predsalen zúčastnila. Strana mala zopár dočasných volebných úspechov, ale v roku 1953 ju de Gaulle rozpustil a odišiel do dôchodku. V roku 1958, po tom, ako vojenské a občianske povstanie v Alžírsku spôsobilo politickú krízu vo Francúzsku, bol považovaný za jediného vodcu s dostatočnou silou a postavením, aby si poradil so súčasnou situáciou. Na šesť mesiacov sa stal dočasným premiérom s právom stanovovať predpisy a rozhodovať. Počas tohto obdobia bola v roku 1958 podpísaná nová Ústava, ktorá posilnila prezidentské právomoci. Ústava tiež poskytovala Francúzskej komunite prvý krok k vyriešeniu ríšskych problémov. De Gaulle bol inaugurovaný do funkcie prezidenta novej Piatej republiky v januári 1959. Rozhodol sa povoliť Alžírsku slobodné rozhodovanie. Rozhodnutie viedlo k niekoľkým povstaniam francúzskych kolonistov, ktorí boli proti nezávislosti. Nakoniec bola v roku 1962 dosiahnutá dohoda, ktorá poskytla Alžírsku nezávislosť. V domácich záležitostiach sa de Gaulle pokúsil obnoviť francúzske národné financie devalváciou meny a vytvorením nového franku, ktorého hodnota bola 100 starých frankov. Mnoho z de Gaullových programov sa skladalo z pokusov vyniesť Francúzsko na bývalú pozíciu európskej a svetovej veľmoci. S USA bojoval rovnoprávne postavenie Francúzska v rámci NATO a podporoval rozvoj francúzskych atómových zbraní. V roku 1966 odvolal francúzske skupiny z NATO a v apríli 1967 nariadil stiahnutie vojenských zariadení NATO z Francúzska. V roku 1965 bol de Gaulle znovu zvolený za prezidenta na druhé sedemročné obdobie. Hoci odmietol obmedzenia francúzskej suverenity, podporoval účasť na spoločnom európskom trhu, ale bol tvrdo proti britskému členstvu v ňom. Podporoval záväzky so západným Nemeckom a vytvoril diplomatické vzťahy s Čínou. V máji 1968 bola študentská demonštrácia protestujúca proti francúzskemu politickému a vzdelávaciemu systému doprevádzaná aj štrajkom robotníkov, čo takmer rozkývala de Gaullovu vládu. A predsa, v júnových voľbách bola gaullistom opäť vrátená moc. V roku 1969, po porážke v referende o ústavnú reformu, de Gaulle rezignoval na funkciu prezidenta.

Design
Art Deco je medzinárodný dekoračný štýl, ktorý sa zrodil v 20-tych rokoch dvadsiateho storočia v Paríži. Art Deco vystriedalo secesiu (Art Nouveau) a čerpalo inšpiráciu z rôznych zdrojov, napríklad z umenia egyptských civilizácií, afrických kmeňov, surrealizmu, futurizmu, konštruktivizmu, klasicizmu, geometrickej abstrakcie, popkultúry a moderny. Poprední predstavitelia, ako napríklad Jacques-Émile Ruhlman, hájili myšlienku návratu k remeselníckym ideálom a používali pri svojej práci exotické dreviny a luxusné materiály. Pre nezlúčiteľnosť návrhov s priemyselnou výrobou sa Art Deco stalo krátkodobou záležitosťou, ktorú rýchlo prekonali pokrokovejšie snahy v oblasti designu. Výstava Exposition Internationale des Arts Décoratifs et Industriels Modernes, ktorá sa konala v roku 1925 v Paríži, zahŕňala Le Corbusierov Pavillon de l´Esprit Nouveau, Rulhmanov Hôtel du Collectioneur a mnoho ďalších exponátov známych designérov Art Deco. Od samého začiatku ovplyvňoval štýl art deco smerovanie takých umelcov, akými boli René Lalique, Jean Dunand a Edgar - William Brandt.

Art Nouveau je vo francúzsku známe skôr ako Le Style Moderne alebo Guimardov štýl, hlavne preto, že Guimard uplatnil vinúce sa a prepletajúce sa línie art nouveau pri liatinových vstupoch do parížskeho metra. Émile Gallé a ďalší návrhári, ktorí mali blízko k École de Nancy, navrhovali v štýle secesie nábytok a sklenené predmety.

René Lalique
Tvoril šperky pre spoločnosti Cartier, Boucheron, Destape, Aucoc a popri tom viedol svoj vlastný ateliér a neskôr aj výrobný podnik, kde vytváral návrhy pre iné klenotnícke firmy. Lalique vyrábal rytiny do slonoviny, rohoviny, polodrahokamov a smaltu. Niekoľko šperkov vyrobil aj pre známu herečku Sarah Bertrandovú. Potom začal experimentovať z čírim aj brúseným farebným sklom a hotové šperky vystavoval v roku 1900 na parížskej výstave Exposition Universalle et Internationale, kde sa im dostalo pochvalné hodnotenie. V náväznosti na to si otvoril vlastnú sklársku dielňu a o pät rokov dostal ponuku od Françoisa Cotyho, aby pre neho navrhoval flakóny. Postupom času sa klientela aj výroba rozšírila. Neprekonateľným a presláveným artiklom sa stalo jeho opálové sklo. Výroba bola cez vojnu ukončená a po vojne, v roku 1945, znovu obnovená synom Reného Laliqua, Markom.





Le Corbusier
Charles-Édouard Jeanneret študoval vo Švajčiarsku, prešiel Taliansko, Budapešť, pracoval v ateliéri architekta Augusta Perreta v Paríži a v Behrensovom ateliéri v Berlíne. Potom sa vrátil učiť do Švajčiarska, kde vytvoril koncepciu sériovo vyrábaných domov z hotových panelov z vyztuženého betónu, takzvané Do-mi-no Häuser. V roku 1917 sa vrátil do Paríža a v roku 1920 prijal pseudonym Le Corbusier. Chcel, aby bolo možné vyrábať lacnejšie domy priemyslovo a navrhol systém obytných jednotiek, ktoré sa stali známe ako domy "Citrohan". K Le Corbusierovej koncepcii domu ako "stroja na bývanie" patril i odpovedajúci nábytok. Spolu s Pierrom Jeanneretom a Charlottoou Perriandovou navrhli nábytkový systém z oceľových trubiek. Stolička Basculant No. B301, lehátko (chaise longue) No. B306 a klubovka Grand Confort No. LC2 vynikali svojou novou estetickou striedmosťou a stali sa vzorovými predstviteľmi medzinárodného štýlu designu. Koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov sa Le Corbusier sústredil na stavebné zákazky. Boli to napr. slávna Villa Savoye, Cité de Refuge, Pavillon Suisse v Cité Universitaire a utopistické stavebné koncepcie. V päťdesiatych rokoch sa Le Corbusier vzdialil formalizmu medzinárodného štýlu a objavil miesto toho voľnejší, výraznejší štýl. Svoj záujem orientoval na skulpturálny potenciál betónu. Unité d´Habitation v Marseille a kostol Notre-Dame-du-Haut v Ronchamp sú tomu dôkazom. Le Corbusier bol jeden z najvýznamnejších architektov, návrhárov a teoretikov designu 20. storočia, ktorý silne ovplyvnil ďalší vývoj týchto odborov.

Raymond Loewy
Raymond Loewy získal v roku 1918 inžiniersky titul na École de Lanau. V roku 1919 odišiel do Ameriky a v roku 1929 si v New Yorku otvoril svoj vlastný ateliér priemyslového designu. Pre firmu Sears Roebuck navrhol chladničku Coldspot, dostával mnoho objednávok na prestavbu obchodných domov, navrhol obal cigariet Lucky Strike a jeho ďalšími zákaznikmi bola Coca Cola, Pepsodent, National Biscuit Company, British Petroleum Shell. Založil spoločnosť Raymond Loewy Associates, ktorá sa vroku 1949 premenovala na Raymond Loewy Corporation. Ako poradca vlády USA v 60-tych a 70-tych rokoch navrhoval nový interiér prezidentského špeciálu Air Force One pre J. F. Kennedyho, jeho dielom bol aj interiér kozmickej lodi NASA Skylab.







Philip Starck
Philip Starck, syn leteckého konštruktéra, študoval na École Nissim de Camondo v Paríži. V roku 1965 vyhral súťaž návrhárov nábytku La Vilette a o tri roky neskôr mu firma L. Venturi a potom i Quasar navrhli, aby pre nich vytvoril nafukovací nábytok. V roku 1969 sa stal umeleckým vedúcim ateliéru Pierra Cardina. V 70-tych rokoch pracoval ako samostatný návrhár a navrhoval predovšetkým vybavenie nočných klubov La Maine Bleu. V roku 1980 založil V Paríži výrobnú a predajnú spoločnosť Starck Products. Dohliadal na rekonštrukciu bytu prezidenta republiky v paláci Élysée a navrhol interiér kaviarne Café Costes v Paríži. Navrhoval elegantné a luxusné zariadenia hotelov a mnohé z jeho návrhov nábytku, ale aj bytových doplnkov, ho preslávili v celom svete. Medzi jeho komerčne najúspešnejšie návrhy patrí stolová lampa ARA pre firmu Flos, lis na citróny Juicy Salif, sito Max le Chonois a varná konvica Hot Bertaa pre firmu Alessi. Podľa jeho názoru je úlohou designéra "veľa muziky za málo peňazí", t.j. s využitím jednoduchých prostriedkov vyvolávať v ľuďoch pocit šťastia.



Filozofia
René Descartes
René Descartes sa narodil v období baroka v roku 1596 v Touraine v starofrancúzskej šľachtickej rodine. Vedecké vzdelanie získal na jezuitskej škole v La Fleche. Tam našiel záľubu v matematike, spojenú však so skepsou voči ostatným vedám. Najplodnejšie obdobie svojho života prežil Descartes v Holandsku. Hlavnými témami jeho prác sú Boh a duša, ale v prísne logickom spracovaní. Filozofiu chcel pretvoriť v univerzálnu matemetiku.











Montesquieu
Osvietenstvo vo Francúzsku vychádzalo z anglického osvietenského vzoru, ale bolo o niečo radikálnejšie. Montesquieu sa už svojou prvou prácou ukázal ako nebezpečný kritik spoločnosti. Dve najhlavnejšie diela jeho tvorby sú Úvahy o príčinách veľkosti a pádu Rimanov a Duch zákonov. Sú namierené proti despotizmu a hlásajú tézu, že pre republiku je typická láska k vlasti, pre monarchiu šľachtická česť, pre despotizmus strach. Dielo malo veľký vplyv najmä na prvú etapu Francúzskej revolúcie.










Voltaire
Diela François-Marie Aroueta, ktorý písal pod pseudonymom Voltaire, zapĺňajú 99 zväzkov. Narodil sa ako syn zámožného notára, v 21 rokoch prišiel do Paríža, kde získal povesť duchaplného a ľahkomyselného posmieváčika. Za epigram na Filipa Orleánskeho ho na 11 mesiacov uväznili a po roztržke so šľachticom de Rohan musel emigrovať do Anglicka. Ovplyvnený Anglickom napísal tragédie Brutus, Zaire, Cézarova smrť a iné. U pani de Châlet na zámku v Cirey napísal diela ako Storočie Ľudovíta XIV., Esej o mravoch a duchu prírody, posmešný epos Panna o Jane z Arcu a poviedky Zadig. Potom načas odišiel do Paríža a neskôr do Berlína na dvor Fridricha II. Tu napísal protináboženské dielo Filozofický slovník a pamflety proti katolíckej cirkvi. Postavil sa na stranu prenasledovaných protestantov. V roku 1763 napísal svoj nalepší polemický spis Úvaha o znášanlivosti, v ktorom označuje neznášanlivosť ako urážku ľudského rozumu. Svojim výslovným podvracaním vtedajších autorít podstatne prispel k príprave revolúcie v roku 1789.



Rousseau
Jean Jacque Rousseau svoj život vyrozprával s obrovskou dávkou otvorenosti hraničiacou až s exhibicionizmom vo svojich Vyznaniach. Je to dielo o živote človeka zmietaného rozpormi, vnútornými zápasmi a vášnivými citmi, človeka večne nestáleho, hlboko nešťastného, so silne psychopatickými rysmi. Rousseau sa narodil v roku 1712 v Ženeve. V šestnástich rokoch odišiel z učenia. Najprv na neho silne pôsobil vplyv omnoho staršej ženy, ktorá sa mu stala matkou aj milenkou. Po svojom prvom literárnom úspechu žil Rousseau zčasti v Paríži a zčasti v iných miestach Francúzska. V roku 1749 vypísala Akadémia v Dijone esejistickú súťaž o cenu. Hlavným námetom rozpráv bola otázka "Či pokrok vied a umenia od renesancie prispel k zlepšeniu mravov". Táto téma bola iskrou, ktorá zapálila v Rousseauovi všetko to, čo v sebe nahromadil hĺbaním vo vlastnej samote. Po dohode s Diderotom odpovedal svojim spisom Rozprava o vedách a umení, vydaným v roku 1750. Spis bol získal prestížnu cenu a z Russeaua sa razom stal slávny spisovateľ. Napísal filozofický spis O spoločenskej zmluve a pedagogický román Emil o výchove detí v prírode. Po vydaní románu Emil alebo o výchove hrozilo Rousseauovi zatknutie. Odišiel do Švajčiarska, potom do Anglicka a neskôr sa vrátil do Paríža, kde však začal trpieť stihomamaom. Rousseau mal rozhodujúci vplyv na revolucionárov 18. storočia jednak
Spoločenskou zmluvou, ale aj radikálnym odmietaním sociálnych nerovností a
útokmi na skazenú aristokratickú spoločnosť.

Comte
August Comte sa narodil v roku 1798 v Montpellier v prísne katolíckej úradníckej rodine. Už ako dvadsaťročný mal jasnú predstavu o svojom budúcom životnom diele. V roku 1824 predložil verejnosti prvé obšírne rozpracovanie svojich myšlienok v diele Systém pozitívnej filozofie. V samotnom pojme pozitivizmus, ako ho vytvoril Comte, je už obsiahnuté odmietnutie metafyziky. Základným princípom pozitivizmu je vychádzať z daností faktov, z pozitívneho, a ako zbytočné odmietať všetky úvahy a otázky, ktoré túto pozitivitu prekračujú. Neskôr sa pre duševnú chorobu dostal do ústavu pre choromyseľných a na samý pokraj sebevraždy. Po vyliečení súkromne prednášal o svojom systéme. Až do konca života bol odkázaný na skromné príjmy z vyučovania matematiky.







Bergson
Pochádzal z rodiny hudobníka a jeho matka bola Angličanka. V Angerse a Clermonte-Ferrande pôsobil ako stredoškolský profesor. Tu kde uverejnil dielo Ukážky z Lucrécia. Svoje učenie o vnútornom čase a neredukovateľnosti kvality na kvantitu vysvetľoval v dielach Esej o bezprostredných danostiach vedomia, Hmota a pamäť, Tvorivý vývoj a Dva pramene morálky a náboženstva. Jeho prednášky na College de France sa stretli s veľkým ohlasom a značne ovplyvnili kultúrnu verejnosť. Bergsonova filozofia blízka idealizmu bola reakciou na pozitivizmus a scientizmus 19. storočia. V roku 1927 dostal Nobelovu cenu.









Foucault
Michel Foucault je jedným z najznámejších francúzskych mysliteľov súčasnosti. Ústrednou témou Foucaultových prác je "subjekt". Subjekt vznikol pod tlakom k priznaniu, ktorý sa vytváral od stredoveku ako hlavný spoločenský rituál v podobe sviatosti pokánia a spovede v cirkevnej oblasti, pri inkvizičnom procese alebo v trestnej justícii s ústrednou rolou priznania ako dôkazového prostriedku. Škála vyznaní siaha až do erotiky a psychoanalýzy, ale aj do literatúry.











Literatúra
Pierre Corneille
Tohto francúzskeho dramatika a básnika, ktorý sa narodil v roku 1606, preslávili komédie ako Vdova, Mélite, Kráľovské námestie a iné. Jeho hry sú poetické a hravé, realistické scény sa miešajú so svetom víl a snov a charakterová komédia zväčša nahrádza situačnú. Obrat v jeho tvorbe nastal tragikomédiou Cid. V rokoch 1640 až 1650 napísal svoje najlepšie hry. Jeho dramatická tvorba dosiahla vrchol v politickej dráme Nicomede. Po neúspechu hry Suréna sa definitívne odmlčal a v roku 1684 zomrel v chudobe.










Moliere
Molier, vlastným menom Jean.Baptiste Poquelin, sa narodil v roku 1622. Bol významným francúzskym dramatikom a tvorcom klasickej komédie. S hereckou rodinou Béjartovcov otvoril v roku 1644 Illustre théâtre a prijal herecké meno. Od roku 1665 vzal súbor úplne do svojich osobných služieb kráľ Ľudovít XIV. Baletná komédia Zdravý nemocný bola namierená proti lekárom-rutinérom a proti ich úsiliu ignorovať nové poznatky v medicíne. Pri štvrtom predstavení Moliere na javisku skolaboval a zakrátko na to v roku 1673 zomrel.










Denis Diderot
Tento francúzsky filozof, encyklopedista, prozaik, dramatik, teoretik a kritik umenia sa narodil v roku 1713. Jeho prvé dielo Filozofické myšlienky odsúdili na spálenie a za materialistický spis List o slepých pre tých, čo vidia ho dokonca uväznili. Diderot anticipoval teórie 19. storočia o vnímaní, vedomí a myslení, predvídal transformizmus a descendenčnú teóriu. Do mechanicko-materialistického chápania prírody vniesol prvky dialektiky a vďaka jeho energii sa dovŕšilo kolektívne dielo emancipovanej buržoázie Encyklopédia alebo racionálny slovník vied, umení a remesiel. Diderot bol z mnohých hľadísk najmodernejším mysliteľom a štylistom francúzskeho osvietenstva. Zomrel v roku 1784.







Donatien de Sade
De Sade sa narodil v roku 1740. Bol často väznený a v neprítomnosti odsúdený vo Francúzsku na smrť. Takmer všetky jeho diela vznikli vo väzení a pre svoju erotickosť viaceré vyvolali spoločenský škandál. De Sade bol pokračovateľom hlásania myšlienok voľnomyšlienkárov a predchodcom Baudelaira, Lautréamonta, surrealistov a ďalších prozaikov, ktorí hľadali inšpiráciu v psychopatológii. Jeho známe diela sú Justína alebo prekliatie cnosti, Filozofia v budoári, 120 dní Sodomy alebo škola voľnomyšlienkárstva. Zomrel v roku 1814 v ústave pre duševne chorých.









Stendhal
Stendhal, vlastným menom Henri Beyle, sa narodil v roku 1783. Bol francúzskym spisovateľom a esejistom a veľkým Voltairovým ctiteľom a obdivovateľom. Po stredoškolských štúdiách odišiel do Paríža. V roku 1800 vstúpil do Napoleonovej armády, s ktorou sa dostal do Talianska a obľúbil si tamojšiu krajinu aj ľud. Po prvom románe Armance napísal svoj najznámejší psychologický román Červený a čierny. Stendhal sa stal iniciátorom kritického realizmu. Zomrel v roku 1842.











Honoré de Balzac
Honoré de Balzac je zakladateľom kriticko-realistického románu. Narodil sa v roku 1799 v skromnej vidieckej rodine. Vyštudoval právo. V grandióznom cykle Ľudská komédia zobrazil francúzsku spoločnosť prvej polovice 19. storočia. Obsahuje vyše 90 románov a poviedok, medzi nimi napríklad Šagrénova koža, Bratranec Pons, Lesk a bieda kurtizán, Otec Goriot a mnohé ďalšie. Zomrel v roku 1850.












Alexandre Dumas st.
Narodil sa v roku 1802. Bol románopiscom a dramatikom. Úspešnou historickou drámou Henrich III. a jeho dvor a drámou Antony sa stal iniciátorom vzniku romantického divadla. Zo 17. storočia čerpal námet pre román Traja mušketieri s pokračovaním Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch. Z obdobia občianskych vojen pochádza námet pre dielo Kráľovná Margot, z čias reštaurácie zase námet pre román Gróf Monte Christo. Optimizmom a živou obraznosťou vyniká Čierny tulipán. Alexander Dumas st. zomrel v roku 1870.










Victor Marie Hugo
Narodil sa v roku 1802. Písať začal veľmi skoro a so svojími básňami získal prvé úspechy. V roku 1819 založil s bratom Abelom časopis Le Conservateur littéraire, v ktorom naplno uplatnil svoj talent. Karol X. ho vyznamenal stužkou ako viac-menej oficiálneho básnika obdobia Reštaurácie. Po júlovej revolúcii nastáva najplodnejšia etapa jeho tvorby. Po neúspechu drámy Kasteláni prestal písať ďalšie hry a venoval sa práci na svojom najúspešnejšom románe Chrám Matky božej v Paríži. V rokoch 1843 až 1848 ochabuje jeho literárna aktivita, pretože sa viac angažoval v politike. Po prevrate v roku 1851, ako najnekompromisnejší odporca Napoleona III. odišiel do exilu do Belgicka a neskôr na anglické ostrovy Jersey a Guernesey, kde opäť rozvinul svoju bohatú literárnu činnosť. V exile napísal aj svoje vrcholné romány Robotníci mora, Bedári a Človek, ktorý sa smeje. Po páde Napoleona III. a po 18-ročnom exile sa vracia do vlasti a ako poslanec národneho zhromaždenia a senátor od 1876 až do svojej smrti v roku 1885 obhajoval záujmy liberálneho demokratizmu a humanizmu.



George Sandová
Táto významná francúzska literátka sa narodila v roku 1804. Ako feministka žiadala pre ženy rovnaké práva pred zákonom a sociálnu rovnosť v manželstve i rodine. Od roku 1836 spolupracovala s demokratmi a utopickými socialistami. Napísala feministické romány Indiana, Valentine, Lélia, historický román Mauprat a sociálne romány Horác, Vandrovný tovariš a mnohé iné. Napísala aj dielo História môjho života a ďalšie autobiografické práce. Svojimi názormi výrazne ovplyvnila emancipačné hnutie. Zomrela v roku 1876.










Charles-Pierre Baudelaire
Francúzsky básnik, výtvarný a literárny kritik a esejista Charles-Pierre Baudelaire sa narodil v roku 1821. Od roku 1845 písal bystré posudky o parížskych salónoch a vypracoval sa na popredného kritika umenia. Asi 15 rokov písal svoju jedinú básnickú zbierku Kvety zla. Šesť básní bolo zakázaných. Zbierka je komponovaná ako dramatické dielo. Baudelairova tvorba ovplyvnila vývin modernej, najmä symbolistickej poézie. Zomrel v roku 1867.











Jules Verne
Narodil sa v roku 1828. Bol zakladateľom moderného vedecko-fantastického románu, v ktorom predvídal výdobytky vedy. Jeho najznámejšími románmi sú Päť týždňov v balóne, Cesta do stredu zeme, Cesta na mesiac, Deti kapitána Granta a iné. Jules Verne zomrel v roku 1905.













Antoine de Saint-Exupéry
Francúzsky prozaik a esejista šľachtického pôvodu Antoine de Saint-Exupéry sa narodil v roku1900. Bol pilotom a od roku 1934 pracoval v Air France. Po ťažkom leteckom úraze sa liečil v Guatemale. Od roku 1943 slúžil ako vojenský pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v severnej Afrike. V roku 1944 sa nevrátil z letu nad Korzikou, no vrak jeho lietadla ani jeho telo sa dodnes nenašli. Písal romány a poviedky najmä zo života letcov. Debutoval novelou Letec, jeho najznámejšími dielami sú však román Zem ľudí a rozprávkou pre malých i veľkých Malý princ.









Jean Paul Sartre
J. P. Sartre, narodený v roku 1905, bol existencionalistický filozof, dramatik a románopisec. Jeho najznámejšími dielami sú Bytie a ničota, Hnus a román Múr. Po vojne sa usiloval existencionalizmus zmierniť s marxizmom. Napísal drámy Muchy, S vylúčením verejnosti, Nepochovaní, Diabol a pánboh a mnohé iné. Sartrove postoje sa v posledných rokoch vyznačovali aj zjavným príklonom k anarchizujúcej krajnej ľavici a individualistickým chápaním problémov demokracie. V roku 1964 dostal Nobelovu cenu, ktorú však neprijal. Zomrel v roku 1980.










Françoise Saganová
Narodila sa v roku 1935 a ako 18-ročná dosiahla svetový úspech románom Dobrý deň smútok. Aj ďalšie jej diela, ako Akýsi úsmev, O mesiac, o rok, Máte radi Brahmsa, či Zázračné oblaky sa stali bestsellermi. Vo svojej tvorbe opisuje mladých ľudí z meštiackeho prostredia zbavených ilúzií, ktorí beznádejne hľadajú šťastie v bytí bez perspektívy.












Výtvarné umenie
Imresioniznus
Impresionizmus sa zrodil v apríli 1874, kedy sa spojilo niekoľko mladých talentovaných parížskych umelcov. Znechutení skutočnosťou, že ich diela sú neustále odmietané oficiálnym akademickým Salónom, usporiadali vlastnú výstavu vo fotografickom ateliéri Félixa Nadara. Táto výstava sa stretla so zvedavosťou, ale i rozpakmi verejnosti a vyslúžila si posmech bulvárnych novín.

Predstavitelia:

Claude Monet
Pierre-Auguste Renoir
Edgar Degas
Camille Pissaro
Alfred Sisley
Paul Cézanne

Symbolizmus
Symbolisti boli prvými umelcami, ktorí prehlásili, že tým správnym obsahom umenia je vnútorný svet nálad a emócií a nie objektívny svet vonkajších vnemov. Symbolizmus po prvý raz vystúpil ako samostané hnutie vo Francúzsku v roku 1886 zverejnením manifestu Jeana Moréasa. Symbolistické tendencie sa však objavili už o desať rokov skôr, najmä v textoch francúzskych "prekliatych básnikov" Paula Verlaina, Arthura Rimbauda a Charlesa Baudelaira.

Predstavitelia:

Georges Seurat
Paul Gaugain

Postimpresionizmus
Termín postimpresionozmus zaviedol anglický kritik a maliar Roger Fry, ktorého výstava Maneta a postimpresionistov v londýnskej Grafton Galleries znamenala prvý pokus predstaviť britskej verejnosti generáciu, ktorá prišla po impresionistoch. Bolo na nej vystavených 150 prác vrátane Gaugainových, van Goghových, Cézannových, Denisových, Derainových, Manetových a mnohých iných. Postimpresionizmus nebol nikdy presne definovaným hnutím, skôr len retrospektívnym označením umelcov, ktorí z impresionizmu vychádzali alebo naň negatívne reagovali. Kritici používali toto označenie na diela, ktoré vznikali v období rokov 1880 až 1905.

Predstavitelia:

Paul Cézanne
Vincent van Gogh
Henri de Toulouse-Lautrec

Skupina Nabis
Tajné bratstvo Nabis (hebrejsky proroci, osvietenie) bolo založené v roku 1888 francúzskymi umelcami a teoretikmi umenia Mauricom Denisom a Paulom Sérusierom. Najdôležitejším učiteľom bol Paul Gaugain. Hnutie Nabis sa obracalo k dekoratívnym tradíciám starých Egypťanov a autorov stredovekých fresiek.

Predstavitelia:

Maurice Denis
Paul Sérusier
Pierre Bonnard
Edouard Vuillard

Syntetizmus
Paul Gaugain, Emile Bernard, niekoľko ich priateľov a ich diela dostali na konci osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov 19. storočia názov syntetizmus. Maľovali v radikálnom expresívnom štýle, s tvarmi a farbami ľubovolne skreslenými a prehnanými.

Predstavitelia:

Paul Gaugain
Emile Bernard
Emile Schuffenecker

Fauvizmus 1904 - 1908

Predstavitelia:

Henri Matisse
André Derain
Maurice de Vlaminck

Kubizmus
Spočiatku bol Španiel Pablo Picasso považovaný za jediného zakladateľa kubizmu, neskôr sa táto pocta rozdelila medzi Picassa a francúzskeho maliara George Braquea a nakoniec prešla rozhodne na Braqueovu stranu.Zobrazenie trojrozmerného priestoru zmenou pozorovacieho miesta a taktiež konštruovanie formy z rôznych rovín, ktoré akoby kĺzali alebo prenikali jedna druhou, to je jedna z typických charakteristík kubizmu.

Predstavitelia:

George Braque

Orfizmus
Nové abstraktné obrazy zaplnené jasnými kosoštvorcami a kudrlinkami sýtych farieb, rozpustených jedna v druhej. Marcel Duchamp, Francise Picabia, Fernard Léger, František Kupka a Robert a Soňa Delunayovci sú predstaviteľmi orfizmu, pretože v ich tvorbe je tendencia k ďalšiemu štiepeniu kubizmu pomocou farieb.

Predstavitelia:

Marcel Duchamp
Duchamp sa pripojil ku kubizmu roku 1911, nevenoval sa však ani štúdiu objemov, ani analýze predmetov, ale vedel novým spôsobom zúžitkovať znásobovanie pohľadov a rozkladov tvarov a farieb, zapodievajúc sa najmä problémom transparencií.

Francise Picabia
Fernand Léger
František Kupka
Soňa Delunayová
Robert Delunay

Parížska škola
Názov označuje medzinárodné spoločenstvo modernistických umelcov z celého sveta žijúcich a tvoriacich v Paríži. V skutočnosti to znamenalo uznanie Paríža ako strediska umeleckého života v období pred druhou svetovou vojnou.

Predstavitelia:

Amadeo Modigliani
Talian Modigliani stelesňuje romantického "prekliateho umelca" poznačeného biedou a alkoholizmom. Tento mladý a nadaný maliar sa preslávil najmä svojimi obrazmi štíhlych žien s dlhým krkom. Maľoval elegantným štýlom pripomínajúcim najtradičnejší taliansky manierizmus.

Utrillo
Utrillo už v detstve prepadol alkoholizmu, no v umení bol géniom. Vďaka svojmu nadaniu, takmer bez učenia, namaľoval veľa pôsobivých obrazov sviežej farebnosti, znázorňujúcich staré domy, ošarpané múry, dojímavé zákutia predmestských štvrtí a opustené kostolíky na malých, pustých námestiach.

Marc Chagal
Marc Chagal svojím dielom podstatne prispel k sláve Parížskej školy. Vďaka svojmu výnimočnému citu pre farby a skvelému rozprávačskému talentu sa veľmi rýchlo uplatnil v novom prostredí. Svoj nepokoj a zmysel pre dramatickosť vyjadroval s úsmevom a s veľkou citlivosťou, ktorá vytvárala súlad medzi bytosťami a vecami. Vyjadroval ich veľmi osobitou formou prechodov zo skutočnosti do neskutočna, majstrovským uplatňovaním snových predstáv, bez akýchkoľvek obmedzení.

Surrealizmus - zakladateľ André Breton
Surrealizmus odštartoval v roku 1924 francúzsky básnik André Breton. Slovo vymyslel Guillaume Apollinaire k označeniu niečoho, čo presahovalo skutočnosť. Breton chcel surrealizmom spôsobiť prevrat tak ďalekosiahly, aby sa mohol vyrovnať osobnostiam, ktoré prehlasoval za ideologických predchodcov surrealizmu, Sigmundovi Freudovi, Arthurovi Rimbaudovi a Isidorovi Ducasovi.

Predstavitelia:

Joan Miró
Joan Miró, ktorý býval v roku 1924 v susedstve Massonovho ateliéru, prinášal so sebou sviežosť farieb. Aj dnes na obrazoch, ktoré Miró namaľoval v rokoch 1924 až 1930, cítiť, akoby farbu zachytil v samom zrode, bohatú a ľahkú zároveň, do ktorej sa vpisujú s prvotnou čistotou znaky zariekávajúcej mágie, sprevádzajúce najnečakanejšiu duchovnú slávnosť. Na jeho plátnach sa postupne črtá hravý svet, zaľudnený zmyselnými a nežne smiešnymi bytosťami.

André Masson
André Mason vstúpil do surrealistického hnutia približne v čase uverejnenia manifestu Andrého Bretona. Masson mal vo svojom Ateliéri v ulici Blomet za suseda Katalánca Joana Miróa. Nosil v sebe neukojené rozhorčenie nad osudom človeka, proti ktorému sa v ňom stavala takmer extatická vízia možného zmierenia Človeka s Vesmírom. Prvé Massonove obrazy, ktoré u neho objavil André Breton, Štyri živly a Konštelácia, boli hermetické a nabité významom ako vykladacie karty a zároveň aj rozochvené celou úzkostnou senzibilitou človeka.

Yves Tanguy
Yves Tanguy sa narodil v roku 1900 v budove ministerstva námorníctva na námestí Svornosti v Paríži a zomrel v roku 1955 vo Woodbury v americkom Connecticute. Musée national d´Arts moderne v Paríži má iba jeden Tanguyho obraz. V roku 1972 sa konala výstava k päťdesiatemu výročiu surrealizmu v Musée des Arts décoratifs v Paríži. Vtedy sa podarilo zhromaždiť tridsať Tanguyho diel z rokov 1926 až 1942. Bol jedným z najrýdzejších a najautentickejších surrealistov, ale aj jedným z najosobitejších a najnekompromisejnejších umelcov v celom modernom umení.

Man Ray

Art Brut
Názov art brut pochádza od francúzskeho maliara a spisovateľa Jeana Dubuffeta, ktorý tak v roku 1945 nazval svoju zbierku malieb a sôch od neškolených umelcov. Cítil, že títo jedinci, deti, vizionári, šialenci a väzni, sa vyhli otupujúcemu účinku akademického vzdelania i spoločenských konvencií a preto môžu tvoriť skutočne rýdze a výstižné diela.

Predstavitelia:

Jean Dubuffet

späť hore

   Copyright © 2005 SOYAMEDIA, s.r.o. All rights reserved.